Low-cost adventure trip

Motorkárska sezóna už prechádza do svojej druhej polovice, a ja premýšľam kam ešte ísť na pár dní. Prvá možnosť bola offroadová Ukrajina, ale nakoniec okolnosti mi zmenili plány, ktorým som bol nakoniec neskutočne rád, lebo ,,náhradný“ trip sa veľmi vydaril.

Z pôvodne trojčlennej výpravy sme zostali nakoniec dvaja a tak si prehadzujeme správy s Paldesom a dohadujeme, čo by sme tak dali za 5dní bez nejakého luxusného míňania europeniažkov. Stačilo len vidieť kus zaujímavého sveta a od rána do večera jazdiť. Stanovili sme si trasu na cca 2000-2200km, no nepodarilo sa nám to, dali sme nakoniec takmer 2700 km.

Prebiehajú prvé dohadovania a návrhy trasy. Ja som chcel Ukrajinu a Rumunsko, Paldes premýšľal dať “okolo Maďarska”, čiže aj Srbsko, Bosnu, Slovinsko a domov. Predsa len Ukrajina je obávaná divočina a veľa toho načítate s obavami, že sa tam kradne a polícia si tam robí čo chce.  Nakoniec sa dohadujeme na trase UA, RO a cez H domov, pozrieť hlavne Transfagarasan, prípadne čo okolnosti ponúknu. Plán odchodu stanovujeme na piatok 5.9.2013 o 6,30 hod a príchod najneskôr v utorok 10.9. večer.

Hory-a-Zatacky_vyprodej_banner-na-blog_small

1. deň

Ráno už vstávam o pol šiestej, motorku som mal nabalenú vopred, už mi zostávalo dohodiť posledné veci a vyraziť. Samozrejme by som to nebol ja, keby som nemeškal. Ale vždy si vravím to čo na VŠ ,,akademických 15 minút sa toleruje“. A tak miesto dohodnutých 06,30 v Bzinciach vyrážam pred pol len z Brezovej. V tolerovaný čas prichádzam k Paldesovi, ten už má motorku skoro pred domom. Lúči sa s rodinou a vyrážame smer TN, kde ideme po tú najdôležitejšiu vec, ktorú som vtedy ešte ako dôležitú časť tripu vôbec nepovažoval, a to komunikátor. Našťastie mi ho bez problémov požičal kamarát a vzhľadom na absenciu 2,5-lky imbusu v mojej výbave, montujeme tú zázračnú vec až u nášho kamaráta v Kriváni v motoreste, kde sa ako vždy zastavujeme na jedlo. Odtiaľ už smerujeme po hlavnom ťahu, na Rožňavu – Košice – Ubľu. Cesta prebieha fajn, bez problémov, len s jedným varovaním na opatrnosť od ,,síl mocnejších“ a to mojím skoro neskorým dobrzdením, šmykom a takmer pádu. O 17-tej sme už na Uble. Dali sme si ešte občerstvenie a pokec s motorkármi z východu, ktorí nám vraveli ako všetci – bez úplatku to nepôjde… My sme sa však rozhodli, že ideme radikálne bez úplatkov.

Postup na hranici bol nasledovný: Slovenská strana : pasová kontrola v búdke, nahlásenie kilometrov a stav paliva v nádrži, kontrola od colníka. Ako doklady bolo treba pas a technický preukaz od motorky. Ukrajinská strana :  to je o inom. Na začiatku je rampa, tam je tetuška, pýta sa, či sme tu boli, kam a čo ideme, či niečo prevážame. Potom prišiel vojak, dostal od tetušky lístoček s razítkom, opýtal sa to isté a posunul nás ďalej. Na ďalšom stanovisku bol vojak a colník, znova tie isté otázky, dali sme im doklady s lístočkom, po prehrabaní sa v kufroch nás poslali do búdy, kde nás nahrávajú v systéme, kontrolujú pas a pýtajú sa znova to isté. Keď toto prejdete, máte ,,vyhrané“, potom už iba na konci hraníc vojakovi pri rampe odovzdáte llístok s razítkami a ste na Ukrajine. Celý tento proces nás stal veľa adrenalínu, zapotili sme sa tam a celí nervózni sme čakali, čo sa spýtajú. Na prekvapenie od nás nechceli žiaden úplatok, nič nehľadali, proste pohoda – lahoda.

Za hranicou nás čakala facka, cesta sa zmenila, príroda, domy, ľudia no proste všetko. Dávame si pozor, nechceme prísť do kontaktu s ,,pandúrmi“ a tak rýchlosť, plné čiary a stopky zodpovedne dodržiavame. Dokonca sa kvôli plnej čiare vlečieme celá kolóna za staručkým smradľavým Zilom 5 kilometrov. Nik nepredbieha, asi vedia prečo.

Ubytovanie sme mali zabezpečené v “Motoreste U Leva” na začiatku dedinky Pilipec. Trasu som si vytlačil, bolo to ,,len 120 km“ od hraníc, takže myšlienka že to dáme za maximálne 1,5 hodiny  bola omyl. Samozrejme na UA cestách značenie moc nevídame a tak míňame odbočku v ,,Perečíne“ no a na blízkej pumpe po doplnení benzínu sa pýtame ako do Volovca. Všetci nás posielajú cez Mukačevo, že tam je lepšia cesta, no my tú časť nemáme vytlačenú a v hlave listujem že to bude riadna obchádzka. Ideme teda smerom podľa ,,google“, pumpár vraví že je to moc rozbitá cesta, ale aj tak ideme po svojom. Odbočku sme našli, len Palo mi hlási, že zámok by nám bolo vhod na motorky. Vedeli sme že večer o 18-tej nič nenájdeme, ale šťastie stálo pri nás. Zastavil som s potrebou vymeniť si sklíčko na okuliaroch za číre, v tom zbadám na ľavej strane svietiť ,,Magazin“. Palo tam hneď nabieha a kupuje reťaz so zámkom. Bola to náhoda, lebo majiteľ bývajúci dva domy vedľa si odtiaľ dačo potreboval zobrať a my sme v tom prišli. Platíme 46 ,,šušnov“ ako Palo nazval každú inú menu okrem nášho Eura a valíme ďalej. Je už tma, v obci žiadne osvetlenie, vodiči a chodci opití, jamy horšie ako na tankodrome a naša priemerná rýchlosť nepresahuje 50 km/h. Cestujeme prakticky stále v stupačkách a hľadáme čo najmenšiu jamu. Dúfame, že nevletíme do nejakej miestnej ,,trhačky náprav“. V interkome debatujeme, či toto je to pravé dobrodružstvo alebo nie. Po ďalších 20 km adrenalínu sa zhodujeme že JE.

Od 17.30-22.30 sme prešli 120 km, neskoro v noci prichádzame do cieľa prvého dňa.  Leonid nás už očakával a večeru už zohrievali viackrát. Po zložení si vecí na izbu ideme dole do reštaurácie, Natálka nám spravila ,,šašlík“, ktorý bol naozaj famózny. Leonid prišiel s fľašou vodky a začal ulievať všetkým hosťom vrátane esbéeskára. Po chvíli sedíme už za jedným stolom a debata Rakúsko-Slovensko-Ukrajinská začala.

O 23.00 sa poberáme spať. Čudovali sme sa, že prečo oni končia tak skoro, ale pri pohľade na ich hodiny bola polnoc. Čudujeme sa, že asi dačo nie je v poriadku, ale neriešime, aj tak sme unavení. Samotná noc bola riadne chladná, ráno kolegovia z Čiech a Moravy hlásia že -1°C. Nedá sa nič robiť, musíme valiť, schádzame pobalení na raňajky, ktoré sme si dohodli na 8.30 ráno. Natálka nám pripravila po dohode palacinky s tvarohom. Vlastne všetko, čo nám priniesla bolo fantastické. K tomu bylinkový čaj – no paráda. Na záver platíme za ubytko a stravu dohromady každý po 20 €, fotíme sa s Leonidom, dávam si svoju nálepku na jeho sklo a fičíme.

Prejdených 662km.

Z_den1

2. deň

Po odjazde od Leva, sme prekvapení, že koľko nádhery sme včera nevideli, keďže sme to celé prešli za tmy. Iba vieme, že cesty boli v katastrofálnom stave, ale to okolo nás veľmi očarilo. Zastavujeme sa v Koločave, v známej ,,Četníckej stanici“. Palo si dáva kávu a ja točený ,,kvas“. Pozeráme trasu, ako sa dostať dolu na Tyachiv, potom Solotvyne, Rachiv (stred Europy) a späť na hranice s RO. Pozeráme mapu na google, že koľko je to kilometrov, no navrhovaná trasa bola podľa slov miestnych neprejazdná na 200 kg motorke. Tak sme zvolili miernejšiu, hlavnejšiu cestu. A dobre sme spravili, lebo cesta druhej triedy bola aj tak za Koločavou 20 km len šotolina s mega jamami, tak si neviem predstaviť aká musela byť tamtá ,,žltá turistická“, keď domáci ukazovali hlboké koľaje od traktorov. Na trase Koločava-Drahovo-Dulovo-Taychiv, nevravíme nič iné ako ,,kua tá bola, kua táto ešte horšia, kua vyhni sa tomuto, kua pridaj, kua toto je týranie strojov, kua drž plyn ono to ide“ a v obciach, keď sa podarí nesledovať cestu tak ,,aká pekná dievka, a znova, aká pekná dievka, hmm pekná devčica“.

Keďže sme prežili cesty druhej triedy, napájame sa na hlavný ťah až do Rachiva. Rýchlosť sa rapídne zvýšila a my po 200 km Ukrajinských ciest prekračujeme konečne na neuveriteľných 90 km/h! Cestu do Rachiva spríjemňujú divokí vodiči, sem – tam pandúri, sem – tam jamy. Zrazu mi  v Solotvyne zabliká auto a ja neviem prečo. Pozriem na palubovku a vidím hlásenie chyby od mojej Zuzičky. Hneď zastavujeme, všetko funguje, vypínam motor a znova štartujem. Bez citeľných problémov. Pre istotu volám do servisu a vravia mi, že je to len všeobecné hlásenie, diagnostiku treba spraviť prepojením konektorov, ale že ak svietia svetlá, tak čerpadlo je OK. Vraj to má spoločné relátko, tak asi dáky kal vo filtri od menej kvalitného ukrajinského benzínu. Musím priznať, riadne sme boli zaskočení a ďalších 200 km idem s malou dušou, čo sa môže stať.

Keďže sme boli len kúsok od stredu Európy a obaja sme už  v jednom (neďaleko Kremnice) boli, tak prečo nepozrieť aj ten druhý. Je to hneď pri ceste do Rachiva. Typická  turistická atrakcia – stánky, malá reštika, penziónik, pamätník, no proste všetko tak ako má byť. Fotíme aj my, míňame dáke ,,šušne“ na suveníroch a  pozeráme s vyplazeným jazykom na krásnu mladú domorodú nevestu a na  jej družičky okolo. Po miernom rozdýchaní sa odvážime prehodiť nohu cez sedlo a valíme na hranice.

Chvíľu ich hľadáme, lebo na mape to zaznačené je, ale tu v realite ani jedna tabuľa. V Solotvyne sa pýtame asi 3krát, až to aj tak nájdeme intuitívne. Na hranici už známy postup: závora a vojačik, ktorý dá lístok, potom ďalší vojačik, potom pasová kontrola s tetuškou,  závora s vojačikom, prejazd cez most a už len pasové na RO strane. Vitajte v Európskej únii. Samotná pasová kontrola na UA bola adrenalín, devčici nešlo načítať naše pasy cez scaner. Nechápeme my, nechápe ani ona prečo. Alebo že by nechcela?… Nevieme, stále sme jej vraveli, že včera na Ubli bolo všetko ok. Dáva nám teda razítko a na našu otázku či je vsjo ok odpovedá: neviem, uvidíte. Za nami sa už vytvorila riadna fronta nervóznych rumunských “afročachtičanov”, ako ich náš spoločný známy nazýva a tak sme radi, že celý tento administratívny postup máme za sebou.

V colnom pásme nás ešte privíta párik psíkov s malými šteniatkami, aby sme vlastne vedeli, že sme v RO. Čo náš čakalo za hranicou sme nechápali.  Zrazu znova iný svet, cesty bez jám, celkom veľké a pekne spravené mesto. Zastavujeme na pumpe, natankujeme plnú nádrž, kupujem ešte čistič na benzín a platím kartou. Dávame si pauzu, s Paldesom rozhodujeme čo ďalej, prepočítavame trasu koľko kilometrov by sme mali dať podľa hrubého plánu,  koľko času sme stratili na UA, a koľko ešte snáď potiahneme. Dohodli sme sa na Baia Mare-Dej-Reghin-Sovata. Tak znel plán, ale bolo nám jasné, že to nedáme, lebo to bolo cca 330 km a hodiny ukazovali 16.30.

Prekvapuje nás, že aj nami zvolená trasa, je plná zákrut. Cesta do Baia Mare bola cez dáky kopec, kde sa rozcvičujeme v zákrutách a zvykáme si na normálnu cestu. V Baia Mare sme prekvapení pekným mestom, cestami, a super semaformi, ktoré ukazujú čas, koľko bude svietiť červená a koľko ešte zelená. Je to fakt super vychytávka, keď vidíte, že budete stáť ešte 90 sekúnd a tak v kľude vypíname motor a potom včas zapíname bez obavy zdržovania seba i ostatných. Po vymotaní sa z mesta valíme po ceste prvej triedy, kde rýchlosť stanovujeme na ,,maďarských 120 rovina“ . V obciach bola aj tak pre osobné autá  70-tka. Zrazu za hodinu spravíme toľko kilometrov, koľko v UA za dve. Všetky cesty boli nové, vplyv EU tu poznať, aj na značení, všetko je podľa európskych štandardov.

Trasa ubieha síce rýchlo, ale čas tiež. Už sa stmieva a dohadujeme sa, že nájdeme dáke ubytovanie. Po prejdení mesta Dej sme si povedali, že od 19.00 začneme hľadať ubytko. Zrazu nikde nič nebolo, to na čo sme boli zvyknutí v oblasti Baia Mare tu nebolo. Pár obcí míňame bez možnosti ubytovania. Zastavujeme pri jednom parkovisku s viacerými  hotelmi, ale vravíme že luxus je pre nás obyčajou. O pár km ďalej vidíme šikovný penziónik, ba skôr ubytovňu. Všetko je novo vybudované, domáci pán vybehol a ukazuje nám, že či chceme spať. My prikyvujeme a pýtame sa na cenu v Euro. Ukazuje 17 pre oboch, taktiež odpovedá na našu otázku ,,Sprechen Sie Deutsch?“..Ja, ja no problem…Tak vravím ,,ich gehe Zimmer schauen“. Môže byť, všetko je čisté a útulné, aj keď skromné, ale hlavne majú ,,životodarnú“ Wifi.

Ubytovávame sa, kupujeme od pánka dve pivá s nádejou, že si pokecáme ako na UA. To sme ešte nevedeli, že v RO sú ľudia dosť odmeraní. Nič iné ako variť si sťa ,,český turisti“ nám nezostáva, ale veď sme tak aj plánovali…

Prejdených 401km.

3. deň

Ráno vstávame skôr, samy sa čudujeme že už sme tak skoro hore. Odísť sa nám znova darí dačo po ôsmej ráno s vidinou, že dnes dáme Transfagarasan. Cesta Beceal-Reghin-Targu Mures-Sighisoara prebieha rýchlo, málinko sa zamotávame v Targu Mures, kde si užívame aj zápchy, aj kolóny. Zdržali sme sa asi tak 35 min a možno viac, avšak centrum mesta bolo naozaj krásne. Všetko okolo zase divočina.

Pokračujeme smer Brasov. Cesta prvej triedy ubieha naozaj rýchlo, no nenudíme sa. Každých 40 km, sa mení charakter krajiny. Od pahorkatinových ,,prérií“ cez rovinaté ,,a lá Maďarsko“ až po krásne hory. Cestou sa zastavujeme na nutný obed. Stojíme pri dákej reštike, no riadne luxusnej a upravenej. Vbehnem dnu – veľká sála pre cca 250 ľudí. Je tam dáka udalosť, asi 30 ľudí obeduje. Ja tam však nabieham v motorkárskom, dole schodmi v crossových topánkach robím rozruch, že všetci prestali jesť. Tetušky čašníčky sa pýtam základne vety,, Sprechen Sie Deutsch, English?…a  takisto pay with card, Euro?…Odpoveď bola ,no,no, card no, Euro da…tak sadáme, dobehne mladý počerný čašník. Nevie ani kecnúť ,,po našom“. To čo je v ponuke menu je všetko iba v rumunštine a tak odhadom a náhodným výberom objednávame. Trafili sme, aj porcie parádne veľké. Ideme platiť, keď zrazu mladý vraví že Eurom nie. Donesie účet 43 rumunských šušňov, vlastným kurzom prepočítavame na 9 € aj dačo. Vravíme mu že 10 € , no on nevie ani kurz. Dávame mu 10 €, je to OK  a do vrecka mu Palo prihodí ešte 1€ za ochotu. Len pre neho… Úsmevne prikyvuje a vraví, že aj on má motorku, nejakú Yamahu, ale že sa vytrepal a celý bok si odrel…No my už naskakujeme čo najrýchlejšie na motorky, aby si to tetuška vrchná s tým Eurom náhodou nerozmyslela.

Chceme obísť Brasov, cieľ bol Bran a tak hľadáme nejakú skratku. Za mestom Rupea odbočíme vpravo skratkou. Tu sme si užili malé ,Deja vu“, kde táto bočná cesta bola ako na UA. Po ceste cez dedinky mi Palo hlási, že mi dačo z falošného výfuku trčí, že ako keby toaleťák. Mrkol som na to a vedel som, že je ,,zle“. Zastavujeme a to čo vidím ma prekvapuje… valí sa odtiaľ pena, lebo mi praskol spray na opravu defektov. Rýchlo rozoberám, vyťahujem odtiaľ náradie, snažím sa to vyutierať a vyumývať kým to nezaschne. Darí sa nám a tak pokračujeme do Branu. Cesta sa už výrazne mení. Začínajú hory, cigáni zbledli – predsa je tu viac roboty a to pre nich veľmi nie je. Po  Sinca Nouä sa dostávame cez hory do Zarnesti a smer Bran. Tu už bola krajina krásna, z roviny rovno do hôr, podobným našej Fatre a pri Brane už to bolo vyššie ako Tatry.

Prichádzame do Bran-u. Vidíme značný turistický ruch, veľa turistov, stánkov… Presne to, čo nemáme radi. Zastavujeme a fotíme si  z diaľky občasné Draculovo sídlo. Zastavuje pri nás iba KTM so švajčiarskymi číslami a pod prilbou na nás po nemecky prehovorí Ind. Prehodili sme pár slov a fičíme smer Transfagarasan. Cesta cez Transalpinu, resp. Passo de Bran, ako mi mapa vravela bola famózna. Už od Sinc-e ideme len zákruty a tieto 2,5 hodiny si riadne užívame iba jazdy po kopcoch a krásnych zákrutách. Fotíme, či už zastavíme, alebo ako ja zvyknem- počas jazdy.

Prekonávame mesto Campulung, kde pokračujeme na Curtea de Arges a smer cesta Transfagarasan, alebo známa 7C. Už nás nič neprekvapuje, na dobytok sme zvyknutí, na psov tiež, i keď prekvapivo ich som nejako veľmi nevnímal ako sa vravelo. Dokonca aj v miestnej televízii riešili tento problém. Po ceste do Curte-y debatujeme o tom, čo sme ešte nevideli. Vravím Palovi, že asi už len prasce sa pásť. No nemal som to vravieť, vychádzam zo zákruty a v kounikátore počujem “pozor svine”. No a dve krásne svinky asi 250 kg v priekope sa pasú. Smiechom sa ideme popučiť.

Po odbočení na cestu 7C za mestom Curtea sa nám naskytol neskutočne krásny pohľad.  Vedeli sme, že ideme dobre a že nás čaká jedna s najkrajších ciest. Problém bol len v tom, že sa rýchlo stmieva  a časť pod priehradou ideme už za šera. Priehradu prechádzame už po tme. Dúfame, že nájdeme nejaký dobrý penzión. Už bola tma, poriadna zima, ale hlavne adrenalín, keďže niektoré zákruty sa nám podarilo skoro ,,prepáliť“… Nakoniec sa ubytujeme v kompexe ubytovní tesne pod horou u staršieho pána, ktorý odchytáva všetkých okoloidúcich. Cena 10 € za noc, ani nezjednávame. Trošku veľa na to čo ponúkal, ale podporíme miestnych podnikateľov v hoteliérstve.  Samozrejme boli nedôverčivý, po ,,našom“ nevedel, iba som si kázal že chcem uterák, lebo som nemal a bolo dorozprávané.

Prejdených 501km.

4. deň

Ráno znova vstávame skoršie. Internet tu nemali, tak sa nám fotky nepodarilo odoslať.  Balíme sa a odchádzame smer priesmyk.To, čo za nádhera nás čaká sme netušili. Celý priesmyk si vychutnávame za východu slnka a jasnej oblohy. Niečo neskutočné, cez prilby si kričíme, aké je to krásne, fotíme ako blázni, točíme aj video. Na vrchole sa ešte kocháme výhľadmi. Mne sa veru aj točí hlava s tých výšok, Palo sa mi len smeje… Prechádzame tunelom, ktorý spája severnú a južnú stranu priesmyku. Na druhej strane je parkovisko s motelom a reštauráciou a stánky so suvenírmi. Tie obchádzame, ideme o zákrutu nižšie a fotíme, natáčame sa, znova fotíme. Každý sme si dali severnú stranu dvakrát a znova si vychutnali tú krásu.

Pod horou kupujeme ešte suveníry a valíme smer Sibiu s vidinou dnešného cieľa – mesto Oradera. Cesta už je zrazu rovinatá. Ideme aj po novej diaľnici a charakter krajiny sa nám zase neskutočne rýchlo mení. Takto znova vidíme a spoznávame nové. Počas putovania na kúsku diaľnice a po ceste prvej triedy sa dohadujeme, kadiaľ ísť. Na mape, ktorá má mierku 1:800 000! vidím že smer Alba lulia- Zlatna-Abrud-Campeni sú hory. Je jasné že pôjdeme tadiaľ, už len správne trafiť v Albe na smer Zlatna a znova môžeme vidieť úplne niečo nové.

V Albac-u sa dávame smerom vľavo na Stei a potom do Beius. Príroda znova krásna, ľudia znova o inom. V obciach vidíme cigánske osady, cítiť čudný zápach. Taká zvláštna zmes a taktiež vidíme aj staré schátrané fabriky nechané napospas času. Je otázne, že či fabrika na spracovanie bauxitu podobná tej v Žiari nad Hronom skrachovala. Minuli sa zásoby, či nebolo odbytu na hliník? Alebo znova politika európskej únie?  Všetko otázne, avšak jedno je jasné, že kraj týmto utrpel, národ ochudobnel a životná úroveň poklesla.

Máme čas, do Oradery je blízko a tak si dávame obedovú kemping pauzu, kde dohadujeme ďalší postup. V Beuise to dáme skratkou vpravo cez hory, kde sa potom napojíme na hlavný ťah Oradera-Cluj Napoca.  Nápad to to bol skvelý a nakoniec zisťujeme, že sme dobre urobili, pretože v tom úseku vidíme to, čo sme ešte nevideli. Krajinu som nazval ,,hobitín“. Iba domčeky a krásne pahorkatiny s množstvom prepadlísk, v skalách množstvo dier.. Tu isto žili trpaslíci alebo hobiti, lebo je to ako kraj so známej ságy Pána prsteňov. Nestíhame sa vynadívať a aj ma trochu mrzí, že som nestihol spraviť  žiadne fotky, lebo bolo zamračené a popŕchalo, takže foťák som nechal v kufri.

Je tesne pred dažďom, dážď visí na vlásku a my už sme zmierení s myšlienkou na nepremok. Po prvýkrát za celý trip vidíme klasické autobusové zastávky. Prvú na začiatku obce a tú druhú na jej konci. A tak v nej už aj sedíme a obliekame sa do nepremokov.  Začalo intenzívne pršať.  V meste Alesd sa napájame na cestu 1 či E60 a valíme za dažďa do Oradery, kde by sme sa chceli ubytovať. Jazda v lejaku, po hlavnom ťahu plnom kamiónov má svoju dávku adrenalínu. Nakoniec sa nám podarí ubytovať sa v jednom drahšom penzióne v mestečku Osorhei blízko pred Oraderou. Mladík, čo tam pracuje hovorí aj ,,po našom“, pýta si 17 € za noc, Palo to zjednal za 17 aj s raňajkami. Je to tu veľmi pekné, čisté, ako keby typicky Rakúske, ale i mierne drahé, keďže si  za jedno pivo pýta 2 €… Nevadí, zase podporíme cestovný ruch, hlavne je že tu majú wifi a my môžeme hlásiť správy z ciest našim blízkym.

Prejdených 484 km.

5. deň

Vstávame skoro ráno. Raňajky sme dohodli na 7.30, čo je nášho času 6.30. Už  nám to doplo, keď si Palo zrovnal čas s recepčným a nás konečne napadlo, že na UA a v RO majú iný čas ako my. Vravel som to aj Palovi, však na Discovery dávajú dokumenty a píšu Bucurest +1h toho nášho. Cestu si dohadujeme čo najrýchlejšiu, podľa slov nášho známeho motocestovateľa cez ,,škaradé Maďarsko“, kadiaľ sa nám nechce ísť príliš dlho. Takže na posledný deň je plán  Oradera-Debrecín-Miskolc-Tornaľa. Posledné tankovanie v Rumunsku a prechádzame hranice. V Debrecíne trošku zle odbočíme a tak miesto priamej cesty na Miskolc si to dávame na Nyíregyház-u a až potom Miškolc. Mysleli sme si, že Maďarská diaľnica nebude taká hrozná, ale je to ešte horšie.

Našťastie máme zlaté Scala Ridery, takže nezaspávame, len si robíme srandu z tej nudnej roviny. Po 2,5 hodinách utrpenia prechádzame Miškolc a dostávame sa na rodnú hrudu. Pri prechode hranice víťazne zdvíhame ruky, po chvíli zastavujeme a voláme najbližším. V Rimavskej Sobote postojíme v centre v cukrárni, Palo si dáva vytúženú tureckú kávu a každý z nás po zákusku. Zastavujeme sa už len v motoreste u Gáboríkov, s kamarátom Albertom sa v rýchlosti podelíme o zážitky, výdatný obed a neodmysliteľné palacinky a vyrážame na poslednú etapu domov.

S Paldesom som sa rozlúčil po ceste v Bzinciach a večer o 19.00 prichádzam domov. Už som to mal len kúsok. Snažím sa ísť opatrne a vychutnávam si posledné kilometre tripu, no nedalo mi nevychutnať si ešte jedného sedmičkového bavoráčika s BA značkou hore Pokrivníkmi. Prichádzam domov s 632km v zadku, celý šťastný a spokojný. Odpovedal som otcovi na jeho otázku či ešte vládzem..: “ak mi dáš 500 € na benzín, dám ešte Španielsko a späť“….

Prejdených 632km.

Z_den5

Celkový pohľad:

Samotná cesta bola nad moje očakávania. Ako prvý šok nastal na Ukrajine, kde sme možno mali šťastie s colníkmi. Potom prišla náhoda v podobe otvoreného obchodíku a úspešný dojazd do penziónu. Krajina Zakarpatskej časti nás nadchla, príroda bola famózna, no doba sa tam asi v 70-tych rokoch zastavila. Bolo vidieť chudobu v obciach, ako na okolí, tak na ľuďoch. Avšak miestni boli vždy milí, odpovedali nám na každú otázku a  vďačne poradili cestu. Na cestách vládlo dobrodružstvo, kvalita ciest bola mizerná, prekročiť niekde 60-tku bol zázrak, alebo len pár metrov bez jám. Všade bolo vidieť množstvo Passatov 3.generácie, Mercedesov Vito, Volkswagenov Caravelle,  veľa áut (predpokladali sme že kradnutých ) s českými evidenčnými číslami. Rozmiestnenie čerpacích staníc bolo dobré, väčšina z nich bola novo postavená a s priemerne kvalitným benzínom, keďže som mal drobnú poruchu s filtrom. Treba si zvyknúť na dopravné značenie, lebo ho majú veľmi poskromne a písané ručne. Azda všetky tabule mali 20 rokov a asi ani jedna nebola reflexná.  Lepšie už to bolo na hlavnom ťahu, kde neboli tak často jamy a dokonca sme zažili aj jeden semafór. Všetky cesty sú tam dosť široké, priemerne tak na 3 pruhy, ale ste radi, ak autom nájdete jednu dobrú stopu. Popri krajniciach je zase možno stretnúť veľa odstavených áut, ktoré sa vodiči snažili opraviť. Rumunsko už bolo o inom. Vplyv západu je tu evidentný, všetko novo vybudované, cesty, značenia, penzióny a hotely. Rumuni veľa budujú, pribúda tu mnoho firiem, no ale aj niektoré firmy boli zlikvidované. Ľudia sú tu dosť odmeraní, nedôverčiví, komunikácia s nimi bola ťažká. V mnohých miestach ako keby neboli zvyknutí na turistov a euro ako keby tu nepoznali.  Na rovinách a v dolinách bolo vidieť veľa rómov, v horských oblastiach už nie. Kvalita čerpacích staníc bola na úrovni EÚ, všade sme platili kartou. Celkovo môžem povedať, že Ukrajina bola to pravé dobrodružstvo a zanechala v nás veľmi veľa pekných spomienok. Rumunskú časť beriem ako bežnú dovolenku na SR, iba s rozdielom krajiny, ktorej charakter sa menil desiatkami kilometrov a až na všadeprítomný dobytok a konské záprahy som to bral ako priemer. Na záver možno zhodnotiť, že všetky lúky a pasienky boli vypasené a vykosené, čistejšie ako na Slovensku. Neporiadok a smrad v mnohých obciach Rumunska bol veľký, toto na Ukrajine nebolo skoro vôbec.

Dni Trip Priemerna spotreba  [l/100km] Cena za ubytovanie a stravu [€] Počet minutého paliva pri priem.spotrebe [l] Priemerná cena beznínu[€] Cena za palivo[€]
1.deň 662 4,3 20 28,46 1,31 37,28
2.deň 401 4,3 8,5 17,24 1,25 21,55
3.deň 501 4,2 15 21,04 1,3 27,35
4.deň 484 4 20 19,36 1,3 25,17
5.deň 632 4,55 6 28,76 1,25 35,95
Priemer 536 4,27 13,9 22,97 1,282 29,46
Spolu 2680   69,5 114,8582   147,30
Celkové náklady 216,80 €

Peter Kiripolský

Reklamy

Zanechat Odpověď

Vyplňte detaily níže nebo klikněte na ikonu pro přihlášení:

WordPress.com Logo

Komentujete pomocí vašeho WordPress.com účtu. Odhlásit /  Změnit )

Google+ photo

Komentujete pomocí vašeho Google+ účtu. Odhlásit /  Změnit )

Twitter picture

Komentujete pomocí vašeho Twitter účtu. Odhlásit /  Změnit )

Facebook photo

Komentujete pomocí vašeho Facebook účtu. Odhlásit /  Změnit )

w

Připojování k %s